AUTIZMUS
stredoškolská odborná činnosť
Márie Chudovskej 1.
Úvod
Rozhodla som sa vybrať si ako tému mojej SOČ Autizmus. Dôvod je jednoduchý. Počet detí s touto diagnózou stúpa. Na internete, ale aj v odborných knihách nájdeme veľa vedeckých ale aj biologických poučiek o tom, čo je to autizmus, ale prax je spomenutá veľmi málo.
Praktické nahliadnutie do života autistu, práve to ma zaujalo. V knihách sa uvádza správny prístup k ľuďom s autizmom. Mojím cieľom bolo zachytiť hodnotu práce špeciálnych pracovníkov ako aj rodičov, ktorí prichádzajú s autistami do styku. Poukázať na význam špeciálnych tried pre autistov a na ich potreby.
Chcem zvýšiť informovanosť verejnosti o tejto diagnóze a o tom, čo sa za ňou skrýva.
Chcem pomôcť budúcim mamičkám detí s AUTIZMOM tým, že im podám informácie a odkaz cez túto prácu SOČ. Keďže informovanosť v SR je veľmi slabá, je potrebné pridať ruku k dielu.
A navyše mám diagnózu, pri ktorej potrebujem taktiež individuálny prístup v mnohých veciach, preto mi je táto téma veľmi blízka.
Moja práca je špeciálna rovnako ako hlavní hrdinovia v nej. 2.
Teória: Metodika práce Svoju prácu som začala vzdelávaním sa v problematike autizmu, čítaním tematických kníh, surfovaním na internete. Hľadaním potrebných informácii. Postupne som začala navštevovať školu pre autistou v Považskej Bystrici, ktorá sa v tej dobe otvorila. V škole boli ochotní, poskytli mi dôležité informácie a materiály. Vytvorili mi vhodné podmienky pre uskutočnenie mojej práce. Najdôležitejšou súčasťou z môjho pohľadu boli konverzácie s rodičmi detí postihnutých autizmom. Svojimi poznatkami mi odkryli pravú tvár tohoto postihnutia. Dôležitým bodom mojej práce bolo stretnutie s F84 n.f. Táto nezisková organizácia spolu s ďalšími mapuje situáciu autistov na Slovensku. Vďaka nim som sa stretla s Paedr.Šedibovou, ktorá je skutočným odborníkom v tejto oblasti. 3.
Teória: Problematika a prehľad literatúry
Ako uvádza Šedibová a Vladová (Lechta et al.,2010), pojem autizmus (z gréc. autos –sám, ismus – orientácia, stav) prvýkrát použil švajčiarsky psychiater Eugen Bleuler v r. 1911, keď popisoval psychopatológiu schizofrénie. Termín pervazívny je nadradeným označením pre celú skupinu porúch, ktoré sa svojim obrazom vyčleňujú a odlišujú od iných kategórií. Reflektujú trvalosť prejavov, postihnutí viacerých psychických funkcií (na rozdiel od špecifických vývinových porúch) a výskyt symptómov, ktoré sú distórzne, kvalitatívne odlišné od normálneho vývinu( na rozdiel od mentálnej retardácie).-
( Mgr. Šponiarová, Záverečná práca – Poruchy správania a ich zvládanie v rodinnom prostredí,2010 str. 13)
Diagnózy(ľudovo nazývané autizmus) 3.1 Detský autizmus
Detský autizmus - Kannerov autizmus môže synonymicky znamenať aj Detský alebo Ranný autizmus.Taktiež aj včasný infantilný autizmus. Diagnostikuje sa v detskom veku. V období troch rokov. Prejavy sú rovnaké ako pri zvyšných dvoch typoch autizmu.
-dieťa nejaví záujem o spoločenský kontakt s okolím
-nereaguje na svoje meno na zavolanie
-najradšej sa hrá osamote
-hra nie je flexibilná, je to stále ten istý typ hry, ktorý má rovnaký koniec.
-ukladanie autíčok do radu, ukladanie novín do radu, zbieranie vrchnáčikov od fliaš a ukladanie na špecifické miesta v izbe, posadnutosť vecami, viac času trávi s predmetmi ako s ľudmi
-dieťa si nevšíma hračku ako celok, ale pozoruje len detaily alebo detail na hračke.
Zdravé dieťa odrazí autíčko na kolieskach od zeme a páči sa mu ako ´´cestuje´´ po dlážke.
Dieťa s detským autizmom otočí autíčko naopak, zatočí kolieskami a dlho ich pozoruje. Nechápe, že autíčko ktoré drží v ruke, je zmenšenina auta, ktorým chodia ľudia. Páči sa mu nemenný pohyb, ktorý kolieska po zatočení vykonávajú.
Detský autizmus, ktorý sa zaraďuje medzi pervazívne vývinové poruchy, vzniká ako dôsledok organického poškodenia mozgu nie úplne jasnej etiológie. Genetická podmienenosť tejto poruchy bola opakovane potvrdená.
U rodičov autistických detí, resp. ďalších príbuzných, boli zistené isté vlastnosti, ktoré sa podobajú bazálnym príznakom tejto poruchy (napr. nápadnosť v komunikácii). Dedičnosť autizmu je pravdepodobne multifaktoriálna. Autizmus sa rozvíja, pokiaľ dôjde k nevhodnej kombinácií dysfunkčných génov (10 – 15 i viac). Zrejme nejde o stratu funkcie príslušného génu, ale o jeho zmenu (Köhler, 1999; Graham et al., 1999; Hrdlička, 2000; Piven, 2002;
Sedláček a Havlovicová, 2004 citovaní podľa Říčana et al., 2006).-
(Záverečná práca – Poruchy správania a ich zvládanie v rodinnom prostredí, 2010 Mgr. Šponiarovej, str. 14) 3.2 Atypický autizmus
Typ pervazívnej vývinovej poruchy, líšiaci sa od autizmu buď dobou vzniku, alebo naplnením všetkých troch skupín diagnostických kritérií. Teda, buď abnormálny
a (alebo) narušený vývin sa stáva manifestným až po dosiahnutí troch rokov veku a (alebo) chýbajú poruchy jednej či dvoch z troch oblastí psychopatológie požadovanej pre diagnózu autizmu (vzájomná sociálna interakcia, komunikácia a obmedzené stereotypne sa opakujúce správanie), aj napriek tomu, že existujú charakteristické abnormality v iných oblastiach. Táto neskoršia atypičnosť vzniká najčastejšie u výrazne retardovaných jedincov, u ktorých veľmi nízka úroveň funkcií poskytuje malú možnosť prejaviť špecifické deviantné správanie, požadované pre diagnózu autizmu; taktiež sa objavujú u jedincov s ťažkou špecifickou vývinovou poruchou receptívnej reči. Preto je atypický autizmus výrazne odlišný od autizmu. Keď sa jednoznačne nedá určiť iný druh Autizmu.- http://www.andreas.sk/index.php?www=autizmus 3.3 Aspergerov syndróm
Posledná skupina sú osoby, ktoré majú normálne niekedy až nadpriemerné IQ. /Nie je prítomné mentálne postihnutie a kognitívne schpnosti sú zachované/
No tiež je u nich prítomná triáda poškodení:
-Komunikácia
-Sociálna interakcia/nadväzovanie vzťahov/
-Imaginácia
Aspergerov syndróm postihuje viac chlapcov ako dievčatá.
Pre ľudí s aspergerovým syndromom je ťažké:
- pochopiť pravidlá spoločnosti a spoločenské konvenkcie
- často majú nízky prah frustrácie
- sú perfekcionalisti
-V roku 1944 viedenský špecialista Hans Asperger publikoval článok, ktorý sa venoval opisu štyroch detí.Asperger nikdy neoznačil syndrom správania pozorovaných detí ako ´´Aspergerov´´.
Pojem Aspergerov Syndrom /AS/ zaviedla britská psychologička Lorna Wing vr.1981. Vychádzala z Aspergerovej intuície. Popísala autizmus ako "kontinuum, ktoré je v rozsahu od veľmi ťažko fyzicky a duševne retardovaných osôb... až po veľmi schopné, vysoko inteligentné, ale čudácke osoby so spoločenskými problémami ako ich jediným nedostatkom." Tento poznatok začal byť akceptovaný lekárskymi kapacitami iba v poslednom desaťročí.- www.displus.sk.
Ako povedala pani PaedDr. Šedibová: „pervazívna znamená aj prenikavá porucha, to značí, že výrazne preniká do vývinových oblastí.
Autizmus je vývinová všezasahujúca porucha (t.j.)pervazívna porucha, ktorá vykazuje buď úbytok, alebo stratu vo vývine dieťaťa.Táto porucha je však hlavne zasahujúca v troch oblastiach:
a) komunikácia-reč,výslovnosť, slovná zásoba dieťaťa (býva často veľmi skromná)
b) vzťahy (autisti majú všeobecne problém s nadväzovaním vzťahov)
c) imaginácia (predstavlivosť) Absentuje tu obrazné vyjadrovanie, chápanie vtipov a slovných hračiek.
S Autizmom sa spája veľa ochorení, ktoré sa však pri diagnóze neuvádzajú, pretože autizmus je pervazívna porucha. Napríklad autisti máju veľmi často oslabenú jemnú motoriku rúk. Hrubá motorika býva nepoškodená.
Častím sprievodným javom autizmu býva hypertonus (zvýšené svalovové napätie) alebo hypotonus (znížené svalové näpatie) a iné pridružené ochorenia CNS. Niekedy sa u dieťaťa može objaviť chôdza po špičkách. Ak sa u autistu vyskytujú typické príznaky disortografie, nebude evidovaný ako disortograf, ale ako autistické dieťa s viacerými typickými príznakmi disortografie. Preto je veľmi dôležitá správna diagnostika dieťaťa a spolupráca všetkých odborníkov s rodičmi dieťaťa.
Autisti sa tiež spočiatku možu javiť ako nepočujúce deti (pretože nereagujú na svoje meno, nereagujú na zavolanie, na príkazy a zákazy, alebo na výzvu k určitej činnosti.
Výskum však potvrdil, že autistické deti majú sluch intaktný (celistvý, neporušený). Keď autista nedokáže zaradiť počutý zvuk, nedokáže si zautomatizovať význam slova.To znamená, že nepozná modelovú situáciu pomocou, ktorej by sa mohol riadiť. V jemu cudzej neznámej a chaotickej situácii ( jemu neprimeranej situáci ) odpovedá autista nám neprimeranou odpoveďou.Takou odpoveďou pre nich samozrejmou môže byť echolália.
Echolália je okamžité, alebo oneskorené zopakovanie počutej, vety, výrazu alebo otázky. Okamžité alebo oneskorené zopakovanie počutého zvuku.
Autista reprodukuje zachytený zvuk. Učel echolálie je nejasný. No dôvodom môže byť že dieťa si skúša určitý typ komunikácie a zapojenia sa do rozhovoru. Dieťa sa chce prejaviť a nadviazať kontakt s prostredím.Echolália má aj sebaukľuňujúci efekt. Pri echolálii može dôsť k výmene slovosledu vo vete.Typické znaky sú pridanie neobvyklých tónov a zvukov. Echolália sa vyskytuje približne u 85% percent detí ktorým sa nakoniec podarí vyvinúť funkčnú reč. Reč však nebýva funkčná natoľko, ako u neautistov.
Autisti majú chudobnú slovnú zásobu. A slabé komunikačné zručnosti. Vel´a detí s autizmom sa učí komunikovať pomaly pomocou počítača, znakových hier, kartičiek a tabuliek, ktoré sú vyrobené špeciálnymi pracovníkmi. 4.
Teória: Autisti a vzdelanie
Na Slovensku sa autisti vzdelávajú podľa metódy TEACCH.
Metóda TEACCH je to filozofia prístupu k ľuďom, komplex prístupov rodina a deti. Je to presne stanovený systém, používajú sa priestorové predmety, kartičky. Dieťa vie presne, čo ho čaká, akú činnosť ide vykonávať.
Do tejto metódy sa dajú vsúvať terapie: napr.muzikoterapia, arteterapia, a rôzne techniky.
Technika ABA je spôsob, akým sa dajú rozvíjať schopnosti autistu.Technika je založená na podmieňovaní. Za správne vykonaný úkon dostane autista odmenu.Táto technika sa dá vsunúť do vyššie uvedenej metódy TEACCH.
Ďalšou metódou je SONRISE. Táto metóda je pre rodičov, aby spoznali a prijali svoje dieťa také, aké je. Mení sa ich vzťah. Nachádzajú si k sebe cestu v miestnosti nazvanej herňa, kde sa spočiatku nenachádza žiadny nábytok, je tam len mäkký koberec a nemeniace sa prostredie. Je tam spočiatku len dieťa a človek, ktorý s ním chce nadviazať komunikáciu. Opakuje po dieťati pohyby a zvuky a takto začínajú spolu komunikovať. Postupne sa pridávajú police a hračky.
V bežnej škole sú autisti nevzdelávatelní. Pretože potrebujú špeciálny prístup učiteľa. Neustálu motiváciu pri práci a pochvalu pri každej zdanlivo jednoduchej, dobre vykonanej činnosti. Takéto podmienky nemá ani nadmerne empatický učiteľ v bežnej škole šancu zabezpečiť. Pri profesionálnej starostlivosti, však sú autisti schopní sa učiť. 5.
Prax: Socializácia
Veľmi dôležitá je socializácia do prostredia správnym spôsobom, je dôležité, aby sa jedinec pri práci cítil bezpečne. A zároveň, aby učiteľ zistil, čo dieťa vyrušuje pri práci , čo by mu mohlo vadiť. Väčšina autistov je hypersenzitívnych a je teda veľmi dôležité voliť správny prístup. Spoznať individuálne každé dieťa, aby mu učiteľ dokázal vytvoriť vhodné podmienky. Nedá sa predvídať, ako bude dieťa na danú situáciu reagovať.
Autisti sú nepredvídateľní.
Podľa Mgr. Šponiarovej nemožete nikdy presne odhadnúť ako bude daný deň prebiehať. Môžete si nachystať všetko, urobiť prípravu, no autisti práve nebudú schopní pracovať, lebo sa napríklad zmenilo počasie a autisti častokrát bývajú meteosenzitívni.
Učiteľ vyučujúci autistických jedincov by mal byť zároveň aj kreatívny. Táto vlastnosť je dopre využiteľná pri riešení krízových situácii. Keď dieťa reaguje na určitú aktivitu inak ako sme očakávali. Napr. Dieťa má veľmi rado čísla, je dobré v počítaní, no v daný deň sa pri tejto aktivite rozruší. Učiteľ vtedy hľadá náhradné riešenia ako dieťa upokojiť, napr.dá mu papier a ceruzku, aby svoj hnev nakreslil, alebo mu skúsi aktivitu sprístupniť iným spôsobom, viď. príloha č.2, str.4, str. 10, str 11.
V autistickej triede deti učiteľku oslovujú menom.
Učiteľka mala na stole poukladané materiály potrebné na vyučovanie (vlastnoručne vyrobené pomôcky). Medzi nimi bola aj čítanka položená na okraji stola. Túto knihu veľmi rád číta Jakub, jeden zo žiakov, autistickej triedy. Jakub najskôr stál pri svojom boxe. Neskôr prišiel k učiteľskému stolu a bez opýtania si knihu zobral. Jakub vie, že si nemá brať veci ktoré sú položené na učiteľskom stole bez opýtania. Keď si Jakub zoberie knihu, poruší príkaz. Vtedy učiteľka Jakuba obíjme a v objatí ho dovedie naspäť k jeho boxu.Tam kde Jakub stál pred tým, ako niečo urobil nesprávne. Objatím sa Jakub upokojil. Celá situácia sa zopakuje správnym spôsobom ešte raz. Jakub príde k učiteľskému stolu a vypýta si od Majky (učiteľky) svoju obľúbenú knihu. Keď mu to nejde na prvý krát učiteľka ho usmerní jednoduchými príkazmi, napr. čo povieš, keď niečo chceš, celou vetou mi to povedz. Učiteľka ho usmerní, aby si do budúcnosti modelovú situáciu zapamätal a vedel si danú vec, ktorá je položená na učiteľskom stole, vypýtať celou vetou.Tým sa rozvýja komunikácia. Zároveň sa predíde tomu aby si žiak zle zafixoval, osvojil nesprávnu situáciu do budúcnosti. Ako keď niečo napíšem zle, musím chybnú vetu vygumovať, a napísať znova správne, aby som si osvojila správny a nie nesprávny zápis vety.
Autisti sa všetky situácie učia naspamäť, pomocou vizualizácie(vizuálnej pamäte). Všetko sa musia naučiť naspamäť počnúc orientáciou v priestore až po rozprávanie sa s ľudmi.
Pre výnimčné deti, sú potrebné výnimočné podmienky. 6.
Prax: Ako autisti vnímajú svet.
Podľa slov pani PaedDr. Šedibovej z autistického centra, môžeme prirovnať život autistu, ako život vo vlastnej plne uzavretej sklenenej guli. Obrazy z vonkajšieho sveta vidí skreslene, preto sú jeho reakcie neadekvátne situáciam.
Autisti sa nedokážu prispôsobiť vonkajšiemu svetu. Ich jedinou oporou v chaotickom, komplikovanom a nezrozumiteľnom svete je ich rodič, na ktorého sú naviazaní a ktorého potrebujú k tomu, aby prežili. Rodič je akoby tlmočník z neautistického prostredia, do jazyka autistického človiečika. Rodič je ten, ktorý vytvára mostík medzi tymito dvoma svetmi, preto musí prekonať veľa prekážok a byť flexibilný, aby dokázal svojmu dieťaťu pomocť. Autisti sú vo svete sami
zmätení a preto potrebujú pomôcť zorientovať sa. Preto potrebujú podať pomocnú ruku. Ľudia sú pre nich príliš komplikovaný, preto sa viac fixujú na veci a predmety okolo nich.
Autisti nemajú pojem o čase. Síce môžu poznať čísla, ale nevedia, čo znamený týžden, zajtra, mesiac a pod. Vtedy vznikajú pre nás neautistov rôzne komické situácie: Zákazník sa pýta úradníčky, ako dlho trvá let z Bruselu do New Yorku.
Úradníčka odpovedá :“Moment, pane.“
Zákazník: „Ďakujem, slečna.“ (Peter Vermeulen, Autistické myšlení 2006, str 76, Grada cz)
Zákazník nepochopil, že ten moment je chvíľa, dokedy úradníčka nájde aktuálny čas letu a nie samotný čas letu. Autisti naučené veci používajú všade tam, kde im to pripomína modelovú situáciu. 6.1 Deti s autizmom v praxi
Roman- má ľahký mentálny postih, atypický autizmus, 10 rokov
- v jedení má svoje zásady, nezje plátok mäsa
- zmeny vstrebáva po krokoch
- zvuky mu nerobia dobre, hlavne zvonček.
- V hypernove veľa času strávi pri práčkach , mikrovlnkách, umývačkách riadufascinujú ho
- vždy má rovnaké obliečky na posteľ, ak mama oblečie nové obliečky z obchodu a Roman ich predtým nevidel, nebol pripravený na túto zmenu, nechce si do postele ľahnúť. Matka vymenila nové obliečky za staré a Roman si do postele ľahol. Odvtedy mu matka kupuje veľa rovnakých obliečok aj vecí na nosenie, aby nemal problém so zmenou. Keď mu chce vymeniť starú vec za nejakú inú/odlišnú/, musí ho najskôr na ňu postupne pripraviť
- darček na vianoce :je rád, keď dostane vždy ten istý
- rád pozerá Mickey Mouse a Teletabies-na rozprávke sa naučil, čo znamená slovo pred a slovo za
- keď bol menší, obrus na stole mu vadil
- nemá rád špinu, matka to využíva pri prezliekaní oblečenia-povie, že je špinavé a Roman si ho nechá prezliecť.
- Má rád reklamy, rád nakupuje výrobky :potraviny z reklamy
- Rád šupí orechy, rád robí „suchú“prácu, nemá rád prácu s lepom alebo vodou
- Je meteosenzitívny (citlivý na zmeny počasia)
Jakub-autizmus, 9 rokov
- rád ukladá veci za sebou, napr.:noviny podľa dátumu. Keď nie sú uložené, je problém
- Keď skladá puzzle, musia byť všetky kúsky, aby ho mohol poskladať
- keď kvapne kvapka na ponožku, treba ju dať do prania
- keď sa nudí má rád zmenu – vypracoval sa -, napr.: prekladá nábytok, zmenia
mu v škole rozvrh
- veľké zmeny mu však robia problém, napr.: v lete si má dať miesto dlhého rukáva krátky. Naopak v zime je problém začať nosiť čiapku a vetrovku.
- hovorí obmedzene
- rád pomáha pri drobných prácach : dať slivky na koláč, mlieť na mlynčeku, triediť jahody...
- má rád presné časové určenie činnosti, napr.: 12-ta hodina znamená obed
- v hypernove musí prejsť všetky regály
- pamätá si celé televízne spoty, reportáže z novín. Keď je nervózny, sám pre seba si ich recituje ako básničku.
- v škole má najradšej matematiku
Maťko – aspergerov syndróm, 5 trieda
- nemá rád psy
- má dobrú komunikáciu
- má rád šport lyžovanie, bicyklovanie, korčuľovanie
- rád pozoruje smetiarov, trolejbusy a videá na internete, ktoré si sám vyhľadá v Google
- do 5 rokov nemal rád zmenu, hneval sa, keď s ním chceli ísť rodičia na návštevu, alebo naopak odísť z návštevy
- s predmetmi sa hral stereotipnými pohybmi hore a dolu celé hodiny, napr.:dvierka na kuchynskej linke
- Rodičia ho pripravujú na návštevu lekára
- Má rád rozprávku Tom a Jerry
- Má znížený prah bolesti, nepredvída nebezpečenstvo
- Má rád sneh
- Nie je meteosenzitívny (zmeny počasia mu nevadia)
- Bolieva ho hlava, bráva lieky. Najskôr mu ich dávali do nápoja, keď ich nechcel užívať. Keď to zistil, prestal si od rodičov brať nápoje, sám si ich nalieva
- Zle znáša prísnosť, inak prijíma kritiku od otca a inak od matky, vie byť prefíkaný,
- Neunaví sa ľahko
- Jeden krát za mesiac si vyžaduje ísť na výlet do Zvolena
- Krásne číta a píše
- Je prieberčivý na stravu, jedlo nesmie byť horúce, nemá rád polievky, najradšej má suché rožky
- Niekedy používa stereotypné otázky, niekedy zopakuje to, čo v minulosti počul
- Rád fotí, zaplnil celý album svojimi fotkami
- Nemá pojem o čase, nevie čo je týždeň alebo mesiac
Martin – detský autizmus, 6 rokov
- rýchlo sa unaví, potom sa pýta na ruky alebo do kočíka
- má svoje sterotypy: díva sa práčku, keď perie, hojdá sa,
- rozprávať nevie
- miluje zvieratá
- bojí sa doktorov, autobusov
- má nábeh na epilepsiu,
- máva záchvaty zlosti skôr vonku, vtedy ho treba nechať na pokoji
- nechápe význam viet,v záchvate na nič nereaguje
- odreaguje sa rozprávkou z mobilu, čokoládou, objatím
- nemá rád zmeny
Adam – klasický autizmus, 16 rokov
- ukončuje základnú školskú dochádzku v špeciálnej Základnej škole
- je zručný, matka zvažuje dochádzku do praktickej školy pre telesne postihnutých
- vie slovensky aj maďarsky
- športuje, pláva, lyžuje
- je zručný v kuchyni, kosí trávu, umýva auto
- cíti odstup od rovesníkov
- nevie predvídať situácie
- nemá rád, keď sú ľudia zložití, nerozumie im, všetko berie ako pravdu aj humor
- stres prežíva každý deň, aj maličká zmena je preňho pohroma
- ideálne by preňho bolo,keby každý deň prebiehal podľa pravidelného rozvrhu(od rána až do večera)
- zručnosti, ktoré sa naučil, si musí stále precvičovať
- má abnormálne vyvinuté zmyslové vnímanie (veľmi dobre počuje, sluch má vyvinutý až do infrazvukových vlnových dĺžok, vadia mu vŕzgajúce dvierka, má z toho migrény
-nemá rád zmeny 7.
Prax: Autisti a komunikácia
Neverbálna komunikácia. Každý je iný!
Všimla som si, že niektoré z detí postihnutých autizmom komunikovali so svojimi rodičmi neverbálnou komunikáciou. Používali rôzne gestá, grimasy, ťahanie za oblečenie. Používajú vlastné gestá. Týmto gestám zväčša rozumie len rodič a dieťa. Videla som že deti robia gestá a posunky, ktoré odpozorovali z televízie od známych osobností a spevákov. Deti veľa vecí napodobňujú.
Speváčka Cher je Kristiánov obľubený interprét. Rád napodobňuje jej vystúpenia a tancuje na schodoch ako jeho oblubená speváčka. Doma si pozerá jej videá a trénuje si pohyby. Mal obuté fialové topánky, tak ako Cher na videozázname,
viď. príloha č.11, video č.1.
Všimla som si, že deti postihnuté autizmom boli stále v blízkosti svojich rodičov resp. matky. Akoby rodič bol ich ochranným štítom pred všetkým z čoho mali strach. Pre rodičov je veľkou oporou ich najbližšia rodina.
Napríklad.: Mamičke, ktorá bola na stretnutí F84, n.f. v Piešťanoch zo svojim synom, pomáhal jej otec, ktorý ju priviezol a zostal jej oporou aj počas stretnutia. Je veľmi dôležité, ak je to samozrejme možné, aby si rodina pomáhala. Keď sa v rodine vyskytne takáto tažká diagnóza, tak to platí stonásobne.
Niektorí chlapci si vyžadujú dotyky a pohladenia od svojich rodičov. V objatí vyzerajú, že sa cítia bezpečne a spokojní, viď. príloha č. 8.
Kristián, chlapec ktorý má autizmus, si pri zoznamovaní žiadal objatie. Pristúpil k človeku, ktorý mu bol sympatický a objal ho.
Iní sa objatia stránili.
Všetko závisi od úrovne v ktorej sa dieťa nachádza.
Autisti majú problém z nadviazaním komunikácie. Veľký problém im robí udržať s druhou sobou očný kontakt. Napr.: dieťa si pýta od učiteľky knihu a pritom sa díva na strop. Alebo sa snaží s osobou nadviazať kontakt otázkou, ktorá absolútne nesúvisí s aktuálnou témou.
Keď som si s učiteľkou dohadovala termín ďalšieho stretnutia, prišiel k nám chlapec a opýtal sa, či mám rada autá. Potom sa opýtal, či ide do bazéna(guličkový kúpeľ). Pokúšal sa rozprávať o tom čo poznal a nedokázal si uvedomiť, že sa to vtedy nehodí. Ale chcel byť počúvaný a videný.Chcel s nami nejakým spôsobom komunikovať.
Alebo sa stalo, že chlapec ukazuje druhému chlapcovi na okuliare, pritom sa pýta či mám rada okuliare a veľmi sa sústredí na to, aby so mnou dokázal udržať očný kontakt. Snaží sa komunikovať slovami, ktoré má naučené, ale nevie ich správne použiť.
Skúste si predstaviť, že by ste nechápali význam slov. Nechápali by ste, čo je to stolička. Počuli by ste, že niekto vyslovil slovo, ale nedokázali by ste si pod ním nič predstaviť. Dokázali by ste to až potom, keď by ste uvideli konkrétny predmet slúžiaci na sedenie, niekto by naň ukázal a povedal pritom slovo stolička. Pri konkrétnom predmete, stoličke, by ste mali zafixované toto slovo. No i tak by ste nechápali, že ten predmet, stolička, slúži na sedenie.
Samotné naučenie sa slova u autistov ešte neznamená, že pochopili význam slova, teda, čo to slovo znamená. Sadnúť si na stoličku je další samostatný krok, ktorý sa autista musí znova pracne naučiť. Najskôr sa ale musí naučiť, čo to znamená „sadnúť si“ .
Alebo: matka naučí dieťa, že keď uvidí stáť vo dverách cudzieho človeka, má povedať vetu: Dobrý ďeň, čo si prajete?
Dieťa podľa tejto vzorovej situácie povie naučenú vetu vždy keď uvidí stáť vo dverách cudzieho človeka. Môže to byť napríklad v obchode, škole.
-Steven sa hrá v obyvačke. Jeho matka pripravila večeru a volá naňho z kuchyne. „ Steven, všetko je pripravené!“ Steven si sadne k stolu. Tak je to vždy. Vyzerá to, že Steven rozumie, čo mu matka hovorí. Jedného dňa matka zavolá: „ Steven, prosím, otvor dvere!“ Niekto totiž práve zvoní na zvonček a ona má veľa práce s prípravou majonézy. Ale Steven ide k stolu a ako vždy zaujme svoje miesto pri stole.- ( Autistické myšlení, Peter Vermeulen, 2006, str.67)
Chlapec nereaguje na vetu, ktorú mu matka hovorí. Má naučené a zafixované, že keď vidí prestretý stôl s rozvoniavajúcim jedlom a pritom počuje svoje meno, znamená to, že si má ísť sadnúť a jesť.
Druhú vetu jednoducho ignoruje, lebo nezapadá do modelovej situácie, podľa ktorej sa Steven riadi. Jednoducho je čas na večeru a počuje svoje meno.
Autisti sa riadia naučenými frázami, ktoré si vedia spojiť s konkrétnou situáciou, neviedia svoju komunikáciu a konanie prispôsobiť meniacim sa
situáciam ako bežný človek.
Steven sa riadil akoby podľa manuálu, ktorý sa naučil, ako keď zdravý človek skladá model detského lietadla a postupuje presne podľa predpísaného manuálu. Lietadielko musí skladať postupne, nesmie preskočiť ani jeden krok, všetky kroky musia nasledovať za sebou, aby bolo lietadielko funkčné.
Ďalším problémom v komunikácii býva, že autista nepochopí význam otázky, ak sa mu dá na výber z viacerych možností. Napr.: Matka sa pýta: „ Jurko, chceš jablko alebo banán?“ Odpovie, že banán. Počul svoje meno, a vie, že sa od neho vyžaduje odpoveď. Ako posledné počul slovo banán, tak to zopakuje ako ozvena (echolália), pretože slovo banán si zapamätal. To, že na otázku odpovedal slovom banán, nemusí znamenať, že ho naozaj chce. Dokonca može mať chuť aj na jablko, alebo ani na jedno z nich. Len to nevie správne vyjadriť tak, aby mu ostatní rozumeli.
Autista sa po svojom neúspechu cíti frustrovaný. Sklamaný, že nedokáže komunikovať so svojím okolím. Jednoduchšie by bolo položiť jablko a banán na stôl. Potom počkať kým si dieťa vyberie. Je dobré, keď niečo konkrétne drží v ruke, potom mu povedať ako sa tá vec, ktorú práve teraz drží vo svojej ruke volá. Aby si dokázal dať konkrétne do súvislosti, že tá žltá vec, ktorú drží je banán.
Autisti si často krát opakujú za sebou príkazy, ktoré im boli zadané od učiteliek, alebo od rodičov. Napr. Chlapec si cestou na záchod opakuje vety ako:
Nekričím.
Zatváram dvere.
Som potichu.
Vrátim sa naspäť.
Akoby veľmi túžil splniť daný príkaz, ale bojí sa, že ho cestou zabudne. Preto si vety opakuje neustále dookola a tým sa upokojuje.
Autisti si možu sami pre seba rozprávať alebo recitovať celé vety, odstavce, alebo texty piesní a to aj v angličtine (tak ako ju počuli v rádiu, či televízii) a to nezávisle od situácie.
Napr. Deti čakajú a chlapec zatiaľ recituje včerajšiu reportáž z televíznych novín od začiatku do konca neustále za sebou. Alebo si vyhľadajú na internete videá, potom, keď sú nervozni, opakujú to, čo si z videa zapamätali. Alebo používajú vety v určitých situáciách.
Napr. Chlapec má spočítať koľko je na obrázku kvietkov.
Namiesto „ počkajte“ povie : „Ja už to asi viem.“ a odpovie na otázku:“štyri“.
Alebo, keď dlhšie rozmýšľa, tak namiesto počkajte povie predchádzajúcu vetu.
Veta znamená, že chlapček rozmýšľa a mi máme počkať. To bol príklad chlapca, ktorý už vie rozprávať.
Pokiaľ sa autista nenaučí rozprávať, vyjadruje sa pomocou rôznych zvukov. Napríklad opakuje zvieracie zvuky. Pre autistické deti je najťažšie po-chopiť abstrakté slová, ako láska, nenávisť, chamtivosť. Tieto slová si nedokážu spojiť s konkrétnou vecou, s konkrétnou názornou ukážkou, preto je im ich ťažké vysvetliť, pre nich je najťažšie ich pochopiť.
Ďalšou formou komunikácie s autistami je komunikácia pomocou kartičiek.
Chlapec napíše na papier čo práve chce. Alebo má na boxe na papiery napísanú otázku : Ako sa dnes cítim?, viď. príloha č.11, video č.8
-som unavený
-som smutný
-som veselý
-som nahnevaný
A pod otázkou sú tváre ktoré vyjadrujú jednotlivé pocity. Napr. Som veselý znamená smajlík ktorý sa smeje. Dieťa podľa toho, ako sa cíti, ukáže prstom na konkrétny emotikon. Následne sa podľa emotikonu zatvári, aby pochopil, že keď som veselý usmejem sa.
Každý pocit je v triede ukázaný názorne, zodpovedajúcim obrázkom. Aby to pre deti bolo možné pochopiť. Učiteľ využíva obrázky alebo predmety na vysvetlenie. Keď učiteľ povie slovo snaží sa ho dokladovať, alebo názorne ukázať konkrétnym obrázkom, zvukom, predmetom. Povedať to dieťaťu tak, aby to bolo schopné prijať. Najťažšie pre deti je pochopiť slová vyjadrujúce pocity a abstraktné výrazy. Učiteľ sa skôr snaží naučiť deti praktické veci do života:
-sebaobsluha
-orientácia v priestore
-vnímanie
Niektoré deti sa pri práci rýchlejšie unavili, keď boli unavené tak zívali. 8.
Prax: Autisti a rodičiaSkúsenosti z rozhovorov s rodičmi.
Základnú školu pre žiakov z autizmom začali navštevovať od októbra 2011.
Pred založením Základnej školy pre autistov v Považskej Bystrici nebolo v okrese zariadenie, ktoré by bolo vhodné na vzdelávanie autistov. Podľa zákona o výchove a vzdelávaní /zákon 245/2008/ musia aj autistické deti plniť povinnú školskú dochádzku.
Kedže najbližšia škola pre deti s autizmom bola v Žiline, rodičia detí dochádzali denne do tejto školy. Počas našich stetnutí mi porozprávali svoje negatívne skúsenosti s veľkou vzdialenosťou školy od bydliska. Aj keď so školou v Žiline boli spokojní, dochádzanie do školy v Žiline bolo pre rodičov finančne náročné, no taktiež pre deti postihnuté autizmom bola každodenná preprava únavná a stresujúca. Cesta hromadnou dopravou je vylúčená, pretože autistom robí problém spracovať rôzne situácie, zmeny a zvuky, ktorých je v autobusovej alebo vlakovej doprave veľmi veľa, viď príloha č.1,
str. 6, str.9, str. 10,. Pre niektorých bola jediná možnosť cesta autom.
Rodičia autistov sa rozhodli vybojovať si školu priamo v okrese. Od januára roku 2009 podávali žiadosti na Mestský úrad v Považskej Bystrici. Odtiaľ ich posielali na Krajský úrad doTrenčína a odtiaľ späť do Považskej Bystrice. Tento kolotoč sa opakoval a keď už rodičia nevideli iné východisko, obrátili sa na školstvo v Bratislave na p. Tekelovú. Tá im podala pomocnú ruku a pomohla im vybojovať Základnú školu pre autistov v Považskej Bystrici. Nakoniec sa im to podarilo. 8.1 Základná škola pre autistov v Považskej Bystrici Základná škola pre žiakov s autizmom v Spojenej škole internátnej Považská Bystrica bola otvorená 1.9.2010. Podľa vyjadrenia riaditeľa školy Mgr. Dušana Saksu sú tam triedy pre deti s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými poruchami s mentálnym i bez mentálneho postihnutia. Škola rozvíja kľúčové spôsobilosti na úrovni, ktorá je pre nich osobne dostihnuteľná. Plnia porovnateľné ciele vzdelávania ako ostatný žiaci základných škôl na primárnom a nižšom sekundárnom stupni vzdelávania. Poskytuje aj vzdelávanie podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Absolvovaním posledného ročníka základnej školy pre žiakov s autizmom žiak bez mentálneho postihnutia získa nižšie sekundárne vzdelanie a žiak s mentálnym postihnutím získa primárne vzdelanie, viď príloha č. 3
Škola poskytuje rodičom miestnosť, kde sa zdržiavajú v čase vyučovania ich detí, viď. príloha č. 3, str.6. Je dôležité, aby boli rodičia nablízku, keď sa vyskytne nečakaná situácia s dieťaťom v triede. Hlavne na začiatku otvorenia školy to bolo veľmi ťažké. Žiaci aj učitelia si museli na seba zvykať a postupne si k sebe nájsť cestu.
Takisto učitelia a vychovávatelia si museli nájsť cestu k rodičom a naopak. Pretože každý rodič berie diagnózu svojho dieťaťa úplne inak a tak isto každé dieťa si vyžaduje individuálny prístup. Postupne si k sebe nachádzajú cestu, no stále sa vyskytujú nevyspytateľné situácie, ktoré musí učiteľ flexibilne riešiť. 8.2 Moje stretnutie s rodičmi a deťmi
Keď som sa prvý krát rozprávala s rodičmi detí postihnutých autizmom, mala som strach, ako budú reagovať na moje otázky, a môj záujem otvorene sa rozprávať o ich deťoch. Na moje prekvapenie boli veľmi ochotní a spontánni. Reagovali otvorene, akoby to bola pre nich už samozrejmosť mať dieťa s autizmom. Pripravila som si pre nich anketové otázky, na ktoré mi vyhotovili písomné odpovede. Z ich odpovedí vyplynulo, že už pred určením diagnózy sami zistili u svojho dieťaťa, že je iné než ostatné deti: inak sa hrá, hlavne stereotypné hry, nechce alebo nevie komunikovať, uzatvára sa do vlastného sveta, neprejavuje záujem o okolie a dištancuje sa od svojich rovesníkov.
U týchto detí nie je očný kontakt s druhou osobou.
Všetky mamičky potvrdili, že ich deti nedokážu vnímať vrstvy spoločnosti podľa spoločenských noriem. Sadnú si na koleno rovnako prezidentovi ako bezdomovcovi.
Majú ale vlastné triedenie ľudí, akýsi radar, podľa ktorého rozlišujú, kto má o nich skutočný záujem. Ako sa vyjadrilo viacero mamičiek, tieto deti nevedia klamať. Každé slovo považujú za pravdivé, nevedia rozmýšľať medzi riadkami, no sú "stmeľovačom" rodiny a zdrojom lásky. Okolie učia trpezlivosti. To čo bolo pre rodičov pred narodením autstu problémom sa zdá byť po jeho narodení banalitou. Rodičia museli zmeniť svoje myslenie a prispôsobiť chod domácnosti diagnóze autizmus.
Na začiatku majú rodičia veľký problém vyrovnať sa s touto diagnózou. Po oznámení diagnózy v rodinách nastávajú rôzne situácie. Môže sa stať, že rodina hľadá vinníka, ktorý je za chorobu zodpovedný. Je ľahšie zvaliť vinu na niekoho, ako postaviť sa zoči-voči vzniknutej situácii. Choroba preveruje aj charaktery členov domácnosti.
Ako sa vyjadrila jedna mamička, museli sa prispôsobiť životu autistu a neustála starostlivosť a dohľad na nich niekedy padne dosť obmedzujúco. Človek je stále v strehu. Má síce pravidelný režim, ktorí niekedy poruší. Na tieto zmeny treba dieťa pripravovať dopredu. Autistické deti majú zvyčajne poruchy spánku, preto sa ani ich rodičia poriadne nevyspia.
Je dobré, keď sa autistu nesnažia „prerábať“, ale sa mu snažia prispôsobiť. 9.
Prax: Autisti a spoločnosť
Pri mojej práci som zistila, že informovanosť spoločnosti o autizme je nedostatočná. Urobila som anketu na škole Gymnázium Bytča, viď. príloha č.4. Väčšina opýtaných si myslí, že autizmus je mentálne postihnutie, alebo nevie odpovedať. Deväť zo štyridsiatich opýtaných videlo film Rainman a šestnásť zo styridsiatich videlo nejaký dokument o autizme. Z toho vyplýva, že dokumentárny film, keď je pútavo spracovaný, zaujme ľudí viac, ako film, na ktorého pochopenie treba mať viac informácií o problematike, alebo osobnú skúsenosť.
Toto zistenie sa potvrdilo aj pri mojej druhej aktivite. Na chodbe Gymnázia Bytča som vystavila nástenku na informačnom panely farebné obrázky autistov v rôznych situáciách, viď. príloha č.11, video č.9, pod názvom “Vyzerám rovnako, ale môj svet je iný“. Pri nich boli čiernobiele obrázky umelcov: Alexandry Borsíkovej, Mira Kohúta a Petra Homolu. Obrazy umelcov vystihovali svet autistu pomocou umenia. Pri čiernobielych obrázkoch bol aj komentár, ktorý vysvetľoval význam obrazu.
Študenti sa pristavovali pri nástenke, zaujal ich nadpis a farebnosť obrázkov, ale pri prečítaní textu nechápali jeho význam, viď. príloha č. 7.
Väčšiu efektívnosť by mala nástenka, keby bola spojená s besedou alebo otvorenou diskusiou na tému autizmus. 9.1 Moje stretnutie s F84, n.f.
Moja informovanosť o autizme sa značne rozšírila na stretnutí 24 rodín s autistickým členom v Piešťanoch dňa 22.1.2011. Stretnutie sa konalo pod záštitou dobrovoľníckej organizácie F84, n.f., organizátorom bol Sefo Raclavský.
Boli tam celé rodiny s detmi, ktré si vymieňali svoje skúsenosti. Takéto stretnutia majú pre tieto rodiny veľký význam. Poskytujú spoločenské vyžitie rodičom aj deťom, ktorí nemajú inak možnosť zájsť napr. do reštaurácie. Autisti sa cítili pri svojich členoch rodiny bezpečne, boli schopní stolovať pri stole bez toho, aby rušili iných ľudí. Takéto správanie bolo možné na základe vytvorenia podmienok konkrétne pre nich. Každá rodina mala svoj režim a kolobeh činností, poznali svoje dieťa a vedeli predvídať situácie. Práve takýto individuálny režim poskytoval autistovi pocit bezpečia. Preto si autisti vyžadujú 24hodinovú starostlivosť.
Na Slovensku nie sú dostatočne vytvorené podmienky pre ľudí s diagnózou autizmus, ale veľmi pomalými krokmi sa zlepšujú. 9.2 Kde hľadať pomoc?
Ďalšou pomocou je zariadenie celoživotného bývania komunitného typu Drahuškovo, ktoré poskytuje domov komunitného bývania, pre osoby s autizmom a inými pridruženými ochoreniami.
Autistické centrum Andreas
-je organizácia, ktorá bola založená v roku 2001 troma členmi: Paedr Šedibovou, rodičom a dobrovoľníkom intenzívne sa zaujmajúcim o problematiku autizmu.
-cieľom je postarať sa aj o dospelých autistov, ktorí už skončili školu. A o ktorých sa už nestará štát.
-v tomto centre možu autisti nájsť útočisko a starostlivosť poskytovanú odborníkmi a špecialistami.
- centrum poskytuje diagnostiku a prevenciu v tejto oblasti
-súčasťou centra je škola, v ktorej si deti s autizmom plnia povinnú školskú dochádzku. 9.3 Teória versus prax: Starostlivosť štátu ( názor p. Kellenbergerovej)
Podľa p. Kellenbergerovej, matky dvoch postihnutých detí sa Slovensko síce zaviazalo k medzinárodným dohodám vytvárať podmienky pre zdravotne znevýhodnených. Odvoláva sa na paragraf 447/2008 zbierky zákonov §22 bod 4, v ktorom sú rodičia vylúčený z osobnej asistencie. Ak by aj vybavili osobného asistenta k svojmu dieťaťu, bol by to cudzí človek, absolútne nevyškolený pre prácu s autistickou osobou. A keďže každý autista je iný, najlepšie ho pozná rodič, alebo osoba, s ktorou vyrastá. Štát to vyriešil opatrovateľským príspevkom, ktorý sa tejto pani každoročne znižuje, viď. príloha č.6. Ich otec sa vzdal dobrej pracovnej pozície, pretože každý zo synov potrebuje 24hodinovú starostlivosť a dozor osoby, ktorej dôveruje. Týmto je táto rodina vyčlenená na okraj spoločnosti nie vlastnou vinou, viď. príloha č.11, video č. 2, 3. Pani Kellenbergerová sa touto problematikou zaoberá už vyše 10 rokov, v súčasnosti sa chystá podať žalobu.
Pomocnú ruku im podala nezisková organizácia F84, n.f.
Organizátor tohto neziskového fondu, Sefo Raclavský sa dostal k autizmu cez priateľov, ktorí v ňom vzbudili záujem o autizmus. Uvedomil si rôznosť ľudí. Najskôr začal študovať teóriu. Čím viac sa dostával k podstate, tým viac otázok mal nezodpovedaných. Rozhodol sa vytvoriť subjekt, ktorý by pomáhal ľuďom s poruchami autistického spektra a ich rodinám. Sefo mi porozprával osobnú skúsenosť s medziľudskými bariérami, viď. príloha č.11, video č.7. No nielen v administratíve sú medziľudské bariéry. Ak sa autista stretne so zlým a neprofesionálnym prístupom, v škole alebo svojom okolí, poznačí ho to na celý život. Preto je veľmi dôležité, aby sa rozšilovala informovanosť o autizme. 9.4 Prax: Podmienky na Slovensku
Podľa Paedr. Šedibovej sa podmienky pre autistov na Slovensku zlepšujú len pomaly. Na Slovensku je 12 Materských a 48 Základných škôl špeciálne zamerané pre autistov. Po ukončení Základnej školy má žiak s autizmom možnosti podľa druhu a stupňa postihnutia zaradiť sa do praktickej školy pre ľudí s mentálnym postihnutím, alebo do strednej odbornej školy pre ľudí s mentálnym postihnutím. Je možná aj integrácia medzi zdravé deti. Všetko je však veľmi individuálne a nedá sa to zovšeobecnovať.
Stretla som sa s mamičkou vysokofunkčného autistu, ktorý bol prakticky zameraný, preto ho matka chce integrovať na stredné odborné učilište medzi zdravých rovesníkov.Táto mamička mi porozprávala, že jej syn má v triede spolužiaka, ktorý sa výborne vyzná v dejepise, ale je v podstate nesamostatný , nevie si zaviazať šnúrky na topánkach, preto potrebuje zasa iný prístup. 10 Prax: Autisti a čísla
Autisti majú vo všeobecnosti veľmi radi čísla. Musia sa ich však rovnako naučiť, ako ostatné deti. No veľmi rýchlo sa pri počítaní a skladaní unavia. Potom stále zívajú. Čím viac sa frekvencia zívania zvyšuje, tým je dieťa unavenejšie. Vtedy musia p. učiteľky vymyslieť niečo na oddych.
11.
Prax: Autisti a hudba
V triede pri poslednom boxe bolo položené veľké rádio. Deti, ktoré som pozorovala veľmi dobre reagovali na hudbu. Napr.prestávky medzi činnosťami, alebo hodinami (čítanie, matematika) učiteľka s asistentkou realizovali tak, že si stali pred tabuľu na koberec, pochytali sa za ruky a začali spievať jednoduché pesničky napr. Oli Oli Janko. Deti na spoločnú aktivitu reagovali kladne, pekne spievali. Táto aktivita deti upokojila a oddýchli si pri nej.
Všimla som si, že Jakub pri samostatnej hre vo svojom boxe, recitoval texty piesní v angličtine, ktoré sú známe z aktuálnych rádiových vysielaní. Recitoval jednotlivé úseky z troch piesní, ktoré navzájom kombinoval.
Ďalšou oddychovou činnosťou bolo počúvanie zvieracích zvukov. Deti dostali karty s obrázkami zvierat so žetónmi určitej farby. Podľa zvuku, ktorý počuli z rádia, mali žetón priradiť na konkrétny obrázok zvieraťa. Keď počuli z rádia zvieratá priraďovanie im išlo veľmi dobre. Aktivitu robili druhý krát, a takmer všetky zvieratá priradili správne. Aktivita sa im páčila. Pri úspechu si sami tlieskali a tešili sa. Počúvanie zvukov a piesní z rádia majú radi.
12.
Prax: Autisti a zvieratá
Animoterapia je veľmi účinná metoda pri práci s autistickými jedincami.Súčasťou pobytu 24 rodín s autistickým členom v Piešťanoch bola aj prednáška o canisterapii spojená ukážkou. Výcviková škola pre psov DOGGIE poskytli názornú ukážku nohy a musia sa naučiť čeliť fyzickej bolesti. Nesmú reagovať na ľudský strach. Nesmú reagovať uhryznutím, keď sa cítia ohrození. Prednášateľom bol Juraj Ferko zakľadateľ výcvikovej školy a kynologického klubu DOGGIE. V dome sociálnych služieb bolo dievčatko s diagnózou autizmus, ktoré zúrivo reagovalo na všetko, čo jej ošetrovatelia položili na kolená. Napr.ošetrovateľka položila na kolená tohoto dievčatka páratko od nanuku a dievčatko v tom momente, ako sa jej drevenná vec dotkla, roztrhala ju. Keď jej cvičitelia z výcvikovej školy položili na kolená malého psíka jej reakcia bola rovnaká. Zaťala do psíka prsty a chcela ho tiež roztrhať. Psík na to ničím nezareagoval, aj keď ho to muselo veľmi bolieť. Avšak postupne ako si dievčatko začalo uvedomovať, že cíti niečo príjemné mäkké už nebolo také agresívne. Ruky sa jej postupne uvolnili a začala psíka hladiť. Postupne si ho k sebe pustila stále viac . Opatrovatelia boli prekvapený, pretože toto dievča bolo už dlho agresívne a prítomnosť psíka jej pomohla upokojiť sa. Každý autista, tak ako každý človek, je individuálny. Niektoré deti s poruchou autistického spektra reagujú na zvieratá negatívne(strach,úzkosť) stuhnutie pri prítomnosti psa. Iné môžu reagovať agresíne (kopanie, búchanie, záchvat). Ked´ zvieratá bežia, tak beží s nimi, kedˇ ležia tak do nich kope (viď. príloha č.1, str.6).
No mnohým deťom sa canisterapia páčila, hladkali si psíkov, objímali ich. Najviac ich zaujímalo vodenie psíkov na vodítku, zrejme si vychutnávali to, že môžu niekoho viesť a to sa im páčilo, viď. príloha č.11, video č.10, 11, 12, 13 a príloha č.9. 13.
Záver
Myslím, že autizmus je veľmi zaujmavá téma. Núti človeka zamyslieť sa nad skutočnou hodnotou života. Akoby nútil prestať sa pozerať na svet doterajším spôsobom. Aby sme ich dokázali aspoň sčasti pochopiť musíme zostúpiť o pár schodíkov nižšie a prestať sa dívať na svet z výšky. Autisti majú obrovský prínos pre našu spoločnosť. Pretože aj vďaka nim možno ešte nie sme k sebe úplne zatrpknutí a chladní ako kameň.
Kedže informovanosť na Slovensku o autizme je nízka, aj ja chcem v budúcnosti pridať ruku k dielu. Napr. Pomocou spolupráce s F84, n.f. 14.
Zhrnutie
Autistické deti sa správajú egocentricky, nedokážu myslieť na pocity a emocie iných ľudí.
Motivácia. Pre každého človeka je v živote motivácia dôležitá, či si to uvedomuje viac, alebo menej. Napr.autistické deti sa často vyhýbajú činnostiam pri ktorých majú prísť do kontaktu s druhými ľudmi narušená sociálna interakcia).
Preto, ak sa dieťa rado točí, alebo ak rado skáče, tak po dobre vykonanej činnosti
( napr. ak správne vyskloňoval slovo, alebo si celou vetou vypýtal predmet t.j. prišiel do kontaktu), tak sa s ním točíme dookola, alebo s ním skáčeme. Za dobre vykonanú činnosť dostane odmenu v takej primeranej forme, aká mu spôsobí radosť.
Motivácia je to, čo nás ženie dopredu aj v ťažkých chvíľach.
Pre autistov je motívácia veľmi dôležitá. Napr.chlapec po vyučovaní vybehne z triedy a rozpráva svojmu otcovi ako priehala časť hodiny. „Spievali sme moderné pesničky, počúvali sme hudbu, tancovali sme“. Pritom sa neustále vrtí a vešia sa na otca, chce ho zaujať, veľmi sa snaží . Slová vyslovuje čisto a zrozumiteľne, povie za sebou tri vety a pritom chce nadviazať s otcom kontakt, keď otec nejako výrazne nereaguje resp.autista nepočul nič v zmysle výborne, dobre, veľmi dobre, reprodukuje priebeh hodiny stále dookola. Pritom stále dookola opakuje tie isté pohyby akoby si chcel z rodiča tú pochvalu ´´vybojovať´´´.Tieto deti vôbec nezaujmajú pre ostatných ľudí bežné veci typu: Čo si ľudia o mne pomyslia?, Ako budem vyzerať?, Nebude to trápne?, A čo si mám dnes obliecť k tejto blúzke?
Ale tiež chcú za svoju prácu dostať odmenu. Na odmenu sú, dá sa povedať, fixovaní. Napríklad pri učení sa nových zručností v triede učiteľka s asistentkou často používajú jednoduché oznamovacie vety na vyjadrenie pochvaly
-Výborne
-Dobre si to urobil
Zdravému človeku by sa mohlo zdať, že takéto pochvaly sú používané príliš často. Opak je však pravdou. Pomocou pochvaly učiteľ potvrdí správne naučené vedomosti alebo zručnosti ktoré si dieťa zapamätalo. Človek, ktorý dokáže vystúpiť na Mount Everest si od spoločnosti vyslúži všeobecný spoločenský obdiv a uznanie za to čo dokázal. Autistické dieťa každý deň podáva výkon ako špičkový horolezec. Ale výsledok nie je pre spoločnosť taký perfektný ako výkon špičkového horolezca. Preto je tak strašne ťažké pochopiť, akým „ zaberákom“ je pre autistu naučiť sa ako má rozprávať, ako sa smiať, čo sú to ľudia, čo tí ľudia od neho chcú, prečo sme tu teraz s ním, ako má vedieť kedy a čo má odpovedať.
Autisti sú akoby stvorenia z iného sveta, ktoré nevedia klamať a sú im nezrozumiteľné pravidlá hry podľa ktorých tie čudné bytost (ľudia) okolo nich stále hrajú a snažia sa niečo vyhrať. Autisti sa však snažia pochopiť pravidlá hry, preto je na nás-našej spoločnosti, na tých ktorý pravidlá chápeme, aby sme ich autistom dokázali prispôsobiť tak, aby im rozumeli. ȡo je však pravda, veľká väčšina z pravidiel našej hry je nepotrebných a obmedzujúcich. Práve tieto pravidlá robia hru s názvom život tak zložitú. Výsledkom zložitej hry sú stále vyššie nároky na jej hráčov. Autisti nám však ukazujú, že hra tu nieje na to aby sa dodržali jej pravidlá, v prípade ak obmedzujú jej hráčov. Autisti hrajú pravdivo, nejde im o dodržanie pravidiel, ale o skutočnú podstatu hry. Pochopili, že hra vznikla na to, aby potešila hráčov. To tým čudným bytostiam (neautistickým hráčom) uniká.
Niektoré teórie sú veľmi dobre spracované. No prax je častokrát omnoho zložitejšia. Učitelia si musia deti otestovať a zistiť čo bude pri práci s nimi vhodné.
Spoločnosť je tá, ktorá by mala podať pomocnú ruku matkám s postihnutými deťmi, veľa vecí ktoré fungujú na papieri, v reálnom živote nefungujú. 15.
Resumé
When you communicate with autistic children, a good way to speak with individual is use non-verbal communication. For examle: hands movement, gestures from movies or commercial spots - which they know and like. When you want to use verbal communication, you can use simple sentences to be understood. Speak slowly and quietly so that the kid woud not be scared of you. These children like stereotyped games the most. Puzzle, which consist of cardboard pieces is a favorite game for the most of children. Autism includes a lots of extremes. Individuals with autism are from totally psychically and mentaly retarded people to intelligent aspergers with social dyslexia.
Children with autism need support from their parents. They are totally confused in our chaotic world and they don´t know how to ask for help from us. But in the most of cases parents know their own child and are able to help an individual to relax. Parent of child with autistic disorder is like a strong bridge witch connects autistic world with world around him/her. When this bridge breaks down autistic child is like competely lost behind a big wall from glass. Teachers who teach children with this disorder must have a lots of patience in many unpredictable situations. They must be creative and handy, when they have to make all school supplies for children. Motivation is the key way in work with these children. They are satisfield when they are rewarded for good job. They love it! In Slovakia awareness about autism is low. Nowadays it is growing slowly.
In my future life I want to help it grow by my cooperation with F84 n.f.(non-profit organization). 16.
Prehľad literatúry[1] Wendy Lawson, Život za sklem, nakladateľstvo Portál, s.r.o., Praha 2008
[2] Michaela Martinková, Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou
Alebo Sprevádzanie malého nadaného autistu, vydavateľstvo Európa, s.r.o., Bratislava MMVI
[3] Tony Attwood, Aspergerúv syndróm, Portál, s.r.o., Praha 2005
[4] Michael Hrdlička, Vladimír Komárek, Dětský autismus, Portál, s.r.o., Praha 2004
[5] Patricia Howlin, Autismus u dospívajících a dospělých, Portál, s.r.o., Praha 2005
Internetové adresy:
[6] http://www.andreas.sk/index.php?www=autizmus
[7] http://www.brighttots.com/Echolalia_Child_Autism
[8] www.displus.sk
[9] http://www.andreas.sk/files/AS_DIAG.pdf
|
