Autizmus a jeho prejavy

• neistota v ľuďoch a nedôvera v ľudí: pramení z neschopnosti rozumieť ich pohnútkam, ich náladám a emóciám... – všetkému čo robia a ako sa správajú, pretože sa to stále mení a priamo to nesúvisí s tým, čo je možné vidieť. („Darmo sa pozerám, aj tak tomu nerozumiem: vždy, keď mi mama obula červené topánky, išli sme k babke, prečo dnes, keď ideme do obchodu mám tiež obuté červené topánky? Ako sa v tom mám vyznať?“. „Keď mama číta knižku, tečú jej z očí kvapky vody. Prečo keď číta knižku ocko, krivia sa mu ústa a vydáva čudné zvuky?“. „Už veľmi dlho nosím moju obľúbenú, mäkučkú bundičku s dlhými rukávmi a kapucňou. Dávam si na hlavu aj kapucňu a vyťahujem zips až celkom hore, aby som cítil tú mäkkosť aj na krku, na ústach a na vlasoch tiež. Prečo mi dnes mama odrazu chce dať tričko bez kapucne, v ktorom mi krk ofukuje vzduch a na ruky mi páli slnko? Ja chcem svoju bundičku!“).

• uprednostňovanie vecí pred ľuďmi: veci majú stále, nemenné vlastnosti, alebo vlastnosti, ktoré sa jednoznačne dajú ovplyvniť („Keď ťuknem do kolieska, krúti sa.“. „Keď potlačím gombík na DVD ovládači, vždy sa stane to isté.“. „Keď hodím niečo za radiátor, klopká to.“. Keď stisnem vypínač, svetlo sa zapne a keď ho stisnem znova, svetlo sa vypne.“ atď.). Základom života každého človeka je istota a dôvera. Ak sú ľudia takí neprehľadní, ich správanie neočakávateľné a často šokujúce, je fajn nájsť si istoty vo veciach, v ich pravidelnom usporiadaní, triedení, ukladaní, je príjemné vytvárať si vlastné istoty dodržiavaním rovnakých postupností pri každej činnosti, ktorá je tým pádom príjemná, lebo jej priebeh je vopred jasný (časté pri autizme: zbieranie podobných predmetov – vrchnáčikov z fliaš, šnúročiek, kartičiek a stereotypná, na prvý pohľad nezmyselná manipulácia s nimi – ukladanie do radu, presýpanie v rukách, kôpkovanie podľa nejakých vonkajších znakov; nefunkčné správanie pri bežných činnostiach, napr. po príchode domov - ukladanie topánok v predizbe do usporiadaného radu, následné zapínanie a vypínanie vypínača v detskej izbe niekoľkokrát za sebou, obiehanie okolo stola s klopkaním po ňom, atď.).

• zvláštny spôsob hry a trávenia voľného času:  vyplýva z neschopnosti predstaviť si to, čo na prvý pohľad nie je jasné – ako sa dá hrať s tou malou plastovou postavičkou, ktorá má mrkacie oči, čudné chlpy na hlave, niečo zastrčené v ústach a štyri pohybujúce sa valčeky, ktoré sú k tomu celému pripojené? Keď to padne na zem, začne to škriekať... Že je to bábika, ktorá je napodobeninou malého, živého bábätka, s vláskami a cumlíkom v ústach, že má krásne nožičky a ručičky, ktoré sú skoro také, ako u živého bábätka, že dokonca plače a stíchne, keď sa pohojdá, to na bábike nie je vidieť. To vníma len dievčatko, ktoré nemá autizmus a nikto mu nemusí ukazovať, ako sa s bábikou hrať. Autistické dievčatko sa hrá podľa toho, čo sa s bábikou dá robiť a je to jasne zistiteľné: opakovane jej otvára a zatvára  prstami oči, vyberá a vkladá cumlík do úst, hádže bábu o zem a pri plači si zakrýva uši. Podobne hra s autíčkami: bežný chlapček vie a netreba ho to učiť, že hračkárske autíčko je skoro také, ako to veľké, ktorým ho vozia rodičia. Má dvere, ktorými môže nastúpiť panáčik a sadnúť si na miesto šoféra, môže krútiť volantom, ako naozajstný šofér. Autíčko má dokonca trúbu, na ktorú chlapček zatrúbi, ak mu niekto príde do cesty a otvárací kufor, do ktorého sa dá naložiť náradie a rezerva, ktoré v každom poriadnom aute musí byť! Autistický chlapček si otočí autíčko kolieskami nahor a donekonečna nimi krúti. Ak sa náhodou rozozvučí trúba, zľakne sa a beží od autíčka preč.

• komunikácia: hlavným prostriedkom dorozumievania medzi  ľuďmi je reč. Produkujú ju ľudia a vzťah autistov k ostatným ľuďom sme už opísali vyššie – je neistý, tak, ako sú neistí, nestáli samotní ľudia. Reč slúži na vyjadrovanie konkrétnych vecí, ktoré potrebujeme, ktoré si žiadame od niekoho, od iných ľudí. Bežné dieťa si od mala spontánne, samé od seba pýta to, čo potrebuje: najprv na to ukazuje, neskôr používa milé detské výrazy. Okolie mu rozumie, aj keď ešte nerozpráva „poriadne“. Už je to komunikácia – rozhovor medzi minimálne dvoma osobami, ktorého sprievodným javom je aj prirodzené hľadenie z očí do očí tých, ktorí spolu komunikujú. To znamená, že na komunikáciu využívame predovšetkým slová, ale aj neslovnú komunikáciu – pohľad, ukazovanie, gestá atď. Slovo, je len zvukové označenie, ktoré nemá priamu súvislosť s predmetom, ktoré označuje (napr. kakao, ako nápoj, by sa rovnako mohlo volať aj celkom inak), slovo, nemá nič spoločné so samotným významom. Keďže autisti myslia veľmi vizuálne, slovo, ako označenie významu je veľmi nehmatateľné, nekonkrétne a teda ťažko zapamätateľné. Aj ostatné spôsoby dorozumievania stoja na veľmi abstraktných základoch, ktoré navyše majú zmysel len ak sa používajú medzi ľuďmi (gestá, ktoré označujú bežné veci, prosby, napr. „pššťt“ – byť potichu, myknutie plecami dohora – „neviem“ a pod.). Na dôvažok sa reč nepoužíva len na žiadanie hmatateľných predmetov, vecí, toho, čo je vidieť a dá sa to podať, ale aj na vyjadrenie zámerov, pocitov, nálad, emócií. To sú všetko očami neviditeľné a neodpozorovateľné javy, ktoré autista nepozná, lebo ich nevidí. Nemôže ich vyjadrovaniu preto ani rozumieť a ani ich sám nevyjadruje. Väčšina autistov sa nikdy nenaučí zmysluplne rozprávať. Asi jedna tretina zostáva celkom nehovoriaca a zvyšok rozpráva, ale ich reč má charakteristické zvláštnosti, najmä tzv. echolálie, čo je vlastne opakovanie počutého ako ozvena.

• problémy so spracovávaním zmyslových podnetov: autista v bežnom prostredí nedokáže filtrovať podnety, ktoré vníma v danom okamihu, nedokáže tie podstatné vyzdvihnúť a tie nepodstatné potlačiť do úzadia. Je to ako keď človek potrebuje nad niečím premýšľať, sedí v kľude pri práci, keď zrazu zaznie silný zvuk, o chvíľu začne blikať svetlo, medzitým niekde niečo vybuchne, prídu ľudia, ktorí sa ho niečo pýtajú, ale hovoria cudzou, nezrozumiteľnou rečou a pod. Autista má viac – menej dve možnosti: buď sú jeho zmysly vypnuté, alebo zapnuté. Niečo medzi tým neexistuje. Keď je zapnutý, rovnako intenzívne vníma všetko, čo práve v jeho blízkosti pôsobí: zvuky blízkeho prostredia, aj vzdialeného okolia, reč ľudí v miestnosti, ale aj vo vedľajšej, svetlo, dotyky, vône a pachy, polohu ľudí a predmetov, atď. Podnetov je naňho priveľa, nevie si s nimi dať rady a je prirodzené, že v takomto stave sa nevie sústrediť a reaguje zvláštne, napr. nereaguje na pokyny vôbec, alebo sa upokojuje stereotypnými pohybmi, či sa venuje aktivite, ktorá na prvý pohľad nedáva zmysel, napr. si ukladá predmety do dlhého radu, z ktorého nesmie nič vyčnievať, alebo si opakuje stále rovnakú vetu...  Keď je v polohe vypnutý, pôsobí, akoby bol niekde mimo reálneho prostredia, možno na neho hovoriť, nereaguje, na snahu o kontakt tiež nie, akoby vôbec nevnímal život okolo neho.

• problémy so spánkom a v stravovaní: okrem vyššie spomínaných prejavov mávajú autisti aj iné, ktoré nie sú pre autizmus typické, ale vyskytujú sa veľmi často a komplikujú život samotným autistom, ale aj ich blízkemu okoliu. Veľmi častým problémom, najmä u malých detí s autizmom  býva prílišná vyberanosť v jedlách, ktorá nemá nič spoločné s častým „vymýšľaním“ bežných detí, keď niečo nechcú jesť. Vo väčšine prípadov má zúžený jedálničiek autistov dôvod v autizme samotnom – napr. si vyberajú, to čo jedia podľa vonkajších vlastností: farby tvaru a pod., nemajú radi ak sa na tanieri napr. jedlo premieša, omáčka poleje mäso a pod. Podobne štruktúra a konzistencia jedál hráva dôležitú rolu ako kritérium, či niečo jesť, alebo nejesť. (Autista napr. ľúbi všetko, čo je červené – paradajkovú omáčku, mäsovú šťavu, ak je dostatočne červená, melón a pod. Ak dostane paradajkový prívarok a v ňom kus mäsa, zje len prívarok, ak mäso „vyčnieva“. Ak je však mäso zamaskované a je už tiež červené, je väčšia nádej, že ho zje. Alebo si vyberá jedlo podľa tvaru: to, čo je okrúhle, chutí, napr. guľaté cereálie, okrúhle cestoviny, ale iné nie, atď. Inokedy môže byť kritériom konzistencia jedla, napr. len kašovitá strava. atď.). Je bežné, že zo dňa deň autista prestane jesť to, na čom bol dlhé obdobie predtým (aj roky) závislý a kým sa nájde niečo iné, čo mu začne chutiť, môže trvať veľmi dlho. (Nečudo, že sú rodičia radi, že vôbec niečo je, takže ak je rezne na raňajky, obed, aj večeru, je to lepšie, ako nejesť vôbec nič).