Hlavnou postavou filmu je dospelá vysokofunkčná autistka Linda, ktorá žije so svojou dospelou dcérou Vivien. Vivien náhle zomiera pri autonehode. Linda sa so stratou dcéry „vyrovnáva“ veľmi nevšedným spôsobom, ktorý nám ponúka nahliadnuť do duše autistu.

Stratu dcéry zoberie Linda navonok ako holý fakt bez náznaku ľútosti, bolesti či iných emócií, pričom si pamätá presný čas návštevy policajtov, čo je pre bežného človeka, ktorý zažije stratu blízkej osoby nepodstatné. Súvisí to stým, že ľudia s autizmom majú zníženú schopnosť (či absenciu schopnosti) porozumieť emóciám, citom, myšlienkam, prianiam...Nedokážu hovoriť o abstraktných pojmoch akými sú emócie, city, bolesť zo straty blízkeho človeka a plne im porozumieť - Linda sa vyhýba rozhovoru o smrti svojej dcéry. Na uplakanú matku sa s údivom pozerá a povie: „Máš červené oči mami“. Taktiež znížený prah bolesti či zmena termoregulácie (Linda leží na snehu), ktoré sú u ľudí s autizmom pomerne časté majú za následok necitlivé, empatiou absentujúce správanie. Nevedia čo je to bolesť, pretože ju často vôbec necítia.

Linda obľubuje rôzne svetelné, blikajúce predmety, rôzne kryštáliky, ktoré ju na jednej strane fascinujú, sú pre ňu obrovskou motiváciou (nedokáže im odolať a vpustí si do bytu cudzieho človeka), no zároveň ju ukľudňujú , keď sa cíti byť ohrozená, keď pociťuje vnútorné napätie či úzkosť zo zmeny z jej zabehnutého stereotypného života či nepredvídateľných situácií. Taktiež definovanie ľudí na dobrých a zlých sa odvíja od jej fascinovania ligotajúcimi predmetmi. Dobrý človek = Alex, pretože zviezol Vivien bez ohľadu nato, že pri tom zomrela a priniesol jej kryštáliky. Taktiež ľudia, ktorý sa zabávajú rovnakým spôsobom ako Linda sú dobrí a užitoční ostatní ľudia sú podľa jej definície neužitoční. Takéto svojské delenie ľudí na dobrých a zlých je pomáha zorientovať sa a vytvoriť si poriadok medzi ľuďmi, ktorí sú z jej pohľadu veľmi nečitateľní a nepredvídateľní. Preto nepotrebuje a nechce mať priateľov.

Veľmi viditeľná je absencia očného kontaktu čo súvisí s tým, že ľudská tvár ako taká je pre ľudí s autizmom veľmi metúca, abstraktná, nečitateľná (grimasy , mimika..., ktorá je u každého človeka iná). Zároveň je pre nich veľmi náročne sústrediť sa na hovorené slovo (rozhovor), ktoré je veľmi abstraktné, neuchopiteľné a zároveň sa pozerať do tváre človeka s ktorým komunikuje. V momente ako to spravia sa ich pozornosť naruší a prestávajú vnímať hovorené slovo a ich pozornosť sa sústreďuje na niektorý z detailov tváre. Preto ľudia s autizmom si nedokážu pokecať len tak pre radosť z rozhovoru. Naopak veľmi radi vedú monológ na svoju obľúbenú tému. Linda miluje sneh, snehové vločky a všetko čo stým súvisí. Fascinuje ju pohyb snehových vločiek. Nevýrazná chuť snehu, ktorý sa topí na jazyku je pre ňu niečo pri čom zažíva bezhraničný pocit šťastia. Dokáže na túto tému viesť dlhý monológ bez spätnej odozvy poslucháča, neberie do úvahy že poslucháč nemá o danej téme žiadne znalosti . Ľudia s autizmom dokážu o svojich úzko vyhranených záujmoch, ktoré sú dosť často pre bežného človeka bizarné zozbierať všetky dostupné informácie a viesť o nich niekoľkohodinový monológ (... fotograf menom XY nafotil viac ako 2000 snehových vločiek a zistil, že každá z nich je iná. Zomrel v snehovej víchrici v roku...)

Veľmi často záujmy, ktoré preferujú deti s autizmom pretrvávajú až do dospelosti (Lindine skákanie na trampolíne..)

Linda má rada poriadok. V jej byte má všetko svoje miesto, všetko je vzorovo uložené a čisté. Topánky sú poukladané v jednej línii a každý kto príde na návštevu si ich musí zoradiť podľa jej schémy. Neustále vyrovnáva, zarovnáva koberčeky, rohožky, v supermarkete čistiace prostriedky, letáčiky u lekára. Do kuchyne majú všetci okrem nej vstup zakázaný. S ničím sa tam nesmie ani pohnúť (Alex má vyhradený svoj priestor v kuchyni, kde má všetko čo potrebuje na prípravu jedla. Priestor je vizuálne štrukturovaný a zapadá tak do vizuálnej schémy Lindinho členenia priestoru). Toto všetko súvisí jednak s rituálnym obsedantným správaním, ktoré je u ľudí s autizmom pomerne časté. Jednak s tým, že ľudia s autizmom nemajú radi zmeny týkajúce sa čohokoľvek (prostredia, veci, osôb...). Náhla, nepredvídateľná zmena môže u nich vyvolať vnútorný nesúlad, strach, úzkosť čo sa prejavuje neadekvátnymi reakciami (krik, plač, zúrenie...).Veľmi výstižne to vyjadruje pasáž, kedy Linde pes zašpiní koberec zvratkami. Lindina reakcia na to jej krik, plač boji sa, že na koberci zostane škvrna a koberec už bude iný , zmenený čo je pre ňu vnútorne neprípustné. Rigidita a nemennosť prostredia a vecí je pre nich zdrojom istoty (Linda spáva v poschodovej posteli od svojich troch rokov...). Takýmto spôsobom majú aspoň nejakú kontrolu v pre nich tak meniacom sa abstraktnom svete.

Rovnako rituálne prejavy sa môžu týkať aj ich záujmov, často sú pre nich možnosťou ako ovládať svoj strach a úzkosť vyvolaný nečakanou zmenou. Linda počas karu, ktorý je pre ňu zdrojom strachu, chaosu...uniká do sveta svojich stereotypov a rituálnych prejavov, ktoré jej pomáhajú zvládnuť úzkosť a strach ktoré v danej chvíli zažíva (vizuálne si predelí miestnosť na územie, kde je len ona a kde sa cíti ako tak v bezpečí od ostatných ľudí, ktorých v danej chvíli vníma ako votrelcov, ktorý narúšajú jej priestor a dokonale upratané prostredie. Vzápätí odchádza von, kde sedí v snehu a hrá sa s papierovými vločkami. Neskôr si pustí obľúbenú skladbu a začína tancovať pričom prestáva vnímať svoje okolie, hudbu vníma ako šum v ušiach a pri tom sa pohráva so svetlom čo ju nesmierne upokojuje).

Linda má abnormálnu zrakovú stimuláciu čo taktiež veľmi úzko súvisí s tým, že radí a zoraďuje predmety, veci, topánky, čistiace prostriedky, letáčiky..., obľubuje predmety, ktoré svetielkujú, kryštáliky, hru so svetlom (epizóda na kare, kde jej pozornosť počas smútočného prejavu, ktorý je pre ňu len sledom nezáživných zvukov upúta slnečný lúč a v ňom sa víriace čiastočky prachu). Vyvoláva to u nej vnútorný pokoj. Taktiež ju stimulujú taktilné predmety (rozprávková knižka na kare, ktorá má plyšový povrch, či pasáž, kde rukou hladká deku v izbe Vivien pričom sa stereotypne pohybuje). Paradoxne ľudské dotyky sú jej nepríjemné (potrasenie rukou či objatie ako prejav sústrasti, alebo pasáž kedy s Alexom leží na poschodovej posteli a stroho poznamená: „ ak sa ma dotknete zastrelím Vás“). Nedokáže si uvedomiť dopad svojho správania v tomto prípade nevhodnej poznámky na inú osobu. Ľudia s autizmom majú narušenú schopnosť, alebo u nich absentuje schopnosť integrovať sociálne správanie okolnostiam a prostrediu. Často vyznieva ich správanie či slovné reagovanie ako nevhodné, infantilné až drzé – Linda ponúka Alexovi čaj, pričom to okomentuje poznámkou, že mu uvarí čaj, ktorý nemá rada, pretože chutí ako mačací moč. Iinformácia o tom, že má 17 druhov čajov bola naozaj len informatívneho charakteru a nie ponukou na výber čaju podľa chuti. Taktiež poznámka, že mal by zostať u nej na návšteve do útorka , kvôli odpadkom vyznela veľmi netaktne. Súvisí to jednak z absenciou schopnosti integrovať sociálne správanie ako aj s rituálmi a rutinnou v denných činnostiach počas celého týždňa. Na stene má Linda vypracovaný slovný, týždenný režim, ktorý jej pomáha zorientovať sa v čase. Podľa neho vie aký je deň a čo ju v tom dni čaká. Samozrejme všetko je rigídne a nemenné čo v nej vyvoláva pocit istoty a kontroly nad tým čo sa bude diať (odpadky sa vynášajú len v útorok a to podľa rovnakých pravidiel, ktoré sa za žiadnych okolností nemenia ). Zmeny sú neprípustné ani vtedy, ak má organizovať kar, či identifikovať telo v márnici. Na akúkoľvek zmenu v rutinných aktivitách počas dňa nebola vnútorne pripravená. Preto zvládnuť samotný pohreb je pre ňu nesmierne vnútorne náročné. Pociťuje neistotu, strach z toho čo sa bude diať, úzkosť z novej situácie, ktorú zažíva po prvý krát. Svojimi otázkami (či sa na pohreboch musí plakať) sa snaží vniesť do novej situácie aspoň trošku predvídateľnosti (čo sa bude diať, čo má očakávať...). Úzkosť z novej situácie, ktorú zažíva je natoľko silná, že poprosí Alexa , aby ju pevne objal (samozrejme bez dotyku rúk). Pevné objatie sa bežne používa u ľudí s autizmom pri úzkostných prejavoch správania. Pevné objatie = pocit bezpečia.

Linda si rada zábava vytváraním nových slov čo je u ľudí s autizmom tiež pomerne časté – spoločenská hra scrable, ktorú sa hrala spolu s Alexom podľa jej vymyslených pravidiel. Často sa zameriava na nepodstatné detaily, pričom podstata veci nie je pre ňu dôležitá a uniká jej – detailné skúmanie mŕtveho tela Vivien. Má rada presnosť vo vyjadrovaní - príchod Lindiných rodičov, kedy sa na Alexa obrátia s otázkou, či je Linda vo vnútri. Linda stojaca medzi dverami odpovedá : „Som jednou nohou dnu a jednou nohou vonku“.

Komentár k filmu Bíla vrána

o ľuďoch, ktorí sa správajú inak ako štandardne, sa často hovorí, že sú „blázni“. Tento film je o ľuďoch, ktorí sa správajú veľmi neštandardne a ak sa snažíme vysvetľovať si ich správanie na základe nášho správania, našich pohnútok a hlavne nášho spôsobu uvažovania, pokladáme ich za BLÁZNOV.

pre autistov je všetko, čo nie je konkrétne, čo nie je viditeľné a na pohľad jednoznačné, veľmi abstraktné. Reč je dohodnutý spôsob dorozumievania určitej skupiny ľudí, ktorá sa spoločne volá národ. Slová, ktoré daný národ používa na dorozumievanie, nemajú po stránke zvukovej nič spoločné s ich významom. Ak by to tak bolo, potom by napr. nejaký predmet museli volať rovnako aj príslušníci dvoch národov. Ale tým sa práve národ od národa líši, resp. ich jazyk líši, že každý pojem, každý názov je charakteristický pre daný jazyk (ten istý pojem, napr. pohár sa po česky povie sklenka, po anglicky glas atď. Ale význam je ten istý). Ak je reč taká abstraktná, t.j. jej podoba nezávislá na okom vnímanom – videnom, potom je jasné, že ak má autista problém chápať všetko, čo nie je konkrétne, musí mať obrovský problém s chápaním reči, s porozumením jazyka. Väčšina autistov preto vôbec nerozpráva, nevyjadruje sa slovami a slovám aj ťažko nerozumie, resp. nerozumie vôbec. Orientujú sa predovšetkým podľa navonok odpozorovateľných “kľúčov” k tomu, čo sa okolo nich deje (nerozumejú samotnej vete: “Teraz si dáme liek“, ale rozumejú situácii, ktorá sa už niekoľkokrát zopakovala a deje sa opäť a v rámci nej zaznieva rovnaká veta ako po mnoho krát predtým: „Teraz si dáme liek.“. Keby ale rovnaká veta zaznela v celkom inej situácii, inej miestnosti, alebo by bola trochu preformulovaná, či napr. slovo liek nahradený jeho synonymom, napr.: „Poď, dám Ti medicínu.“, nerozumeli by čo sa bude diať). Namiesto dorozumievania slovami, autisti často vydávajú zvuky, ktoré môžu, ale aj nemusia mať žiadny význam.

správanie bežných ľudí, neautistov a teda aj rodiny, v ktorej autista vyrastá, je z princípu založené na vnútorných pohnútkach, zámeroch, na tom, čo je neviditeľné. (Napr. otec odchádza do roboty, ale to sa nedá tušiť bez toho, aby si človek uvedomoval, že existujú povinnosti, že už je čas – ktorý nevidieť – odísť z domu, aby prišiel načas a pod. Namiesto týchto očami neodpozorovateľných pohnútok správania otca, sa môže autista orientovať napr. podľa toho, čo sa už viac krát v minulosti opakovalo a teda určitým spôsob to sprevádzala viditeľná situácia a dôsledkom bolo, že otec odišiel z domu. Napr. si zbalil do konkrétnej hnedej tašky desiatu, termosku a tepláky a následne odišiel. Ak sa toto opakovalo napr. 4 dni, autista si môže myslieť, že to musí končiť vždy tým, že otec odíde z domu. Ak by to tak bolo, je to fajn, pretože mu to dáva možnosť predvídať, čo sa okolo neho bude diať. A autista potrebuje predvídať, rovnako ako ostatní ľudia potrebujú predvídať. Ak sa ale stane, že na piaty deň otec zbalí do rovnakej hnedej tašky desiatu, termosku a tepláky, ale následne neodíde on, ale mama, ktorej tašku podá, je autista zmätený, nechápe čo sa deje a môže napr. reagovať neprimerane: zúri, kričí, ubližuje si, trieska predmetmi o zem. Táto neprimeranosť je ale len z našeho pohľadu, lebo on len nevie povedať, že nerozumie, čo sa deje, keď to čo videl, že sa dialo uplynulé 4 dni, má na piaty deň iný koniec). Žiť v takomto prostredí, kde to, čo sa deje, to, ako sa napr. členovia rodiny premiestňujú: prichádzajú – odchádzajú, robia rôzne činnosti atď., ale aj to, že sa správajú podľa určitých pravidiel: spoločenských, ale aj rodinných, ktoré sú vždy nepísané a navonok nelogické, je pre autistu, ktorý akceptuje len pravidlo, ktoré vidí, veľmi nepríjemné, lebo je plné neistôt, neočakávaných zmien a udalostí. Veľmi často si situácie vysvetľuje zle a podľa týchto mylných vysvetlení sa následne aj správa. Správanie autistov je pre ostatných ľudí, aj rodiny preto často zdrojom napätia – „Čo sa zase stane, čo zas vyvedie?“ . Ako bezpečnostné opatrenia sa nezriedka v domácnostiach s autistom musia robiť rôzne zvláštnosti: vybaviť okná kľučkami na zamykanie, skrinky zámkami, nahradiť sklá na dverách nerozbitnými, nebezpečné predmety dávať mimo dosah a „dohľad“ a pod.

okrem spomínaných charakteristík (reč a dorozumievanie, správanie) mávajú autisti silné nutkanie k stereotypným pohybom (knísanie zboka nabok, hojdanie trupom, chodenie po špičkách atď.). Toto súvisí so stimulovaním niektorých centier v mozgu v situáciách, ktoré sú príjemné, ale aj v situáciách, kedy si tým navodzujú ukľudnenie. Mnohí autisti majú z týchto dôvodov veľmi radi skákanie na trampolíne, čo im prináša ohromný pocit uvoľnenia a radosti.

keďže autista nechápe čo je sociálne vhodné a čo sa „už nepatrí“, súčasne má rád stereotypné zábavy (keď napr. to, že niečo potlačí, spôsobí vždy rovnaký pohyb = predvídateľnosť a istota), často robieva veci, ktoré sa považujú za nevhodné pre nezainteresované okolie (napr. hrá sa s pipíkom sošky domorodca), baví sa na tom, čo mu je príjemné, ale dôsledky si neuvedomuje (šmýka sa na náhodne rozbitých vajíčkach, je mu to náramne smiešne a vôbec netuší, že by s tým mal prestať). Autisti mávajú často záujem aj o technické hry a hračky, lebo reagujú bezpečne – rovnako, isto, spoľahlivo (PC hry, púšanie DVD prehrávača a pod.)

autisti, ako ďalšiu istotu, ktorú si v tom našom bežnom svete - pre nich plnom neistôt vytvorili, mávajú často nepochopiteľný vzťah k niektorým predmetom. Je to podobné ako u malých detí, ktoré nechcú zaspať bez konkrétneho panáčika v posteli, alebo si nosia so sebou ošúchaného plyšového psíka, ktorého nemožno ani oprať bez toho, aby nebol cirkus... Autisti takí bývajú aj po celý život (tzv. „príchylnosť k predmetom“), čo je navonok zvláštne (ak dospelý chlapec nosí na hlave masku opičky), lebo je to veku neprimerané (ak ju však nosí chlapček ako 3 - ročný, 4 – ročný, 5 – ročný, ale keď je 6 – ročný už na tom tak netrvá a pomaly ho to už prestáva baviť a keď má sedem, už si na opičku na hlave ani nespomenie, tak je to v poriadku). Autisti si ako tieto obľúbené predmety často vyberajú veľmi kuriózne veci (štítok s číslom sedadla z vlaku, kryt z horáka plynového sporáka a pod.),

ža autisti nemajú radi ľudí, vyhýbajú sa im a pod. je len fáma. Chcú mať vzťahy s ľuďmi, aj so svojimi blízkymi, len nevedia ako na to a spomedzi ľudí okolo nich si vyberajú za spriaznené duše tých, ktorí sa správajú prehľadne, t.j. reagujú na určité podnety vždy rovnako, takže autista má v nich istotu. Autista sa so spriaznenou dušou nevie porozprávať, ani zahrať spoločenskú hru. Spôsob, akým dáva najavo svoju náklonnosť býva zvláštny (môže to byť ovoniavanie obľúbeného človeka, ohmatávanie jeho vlasov a pod.). Autista, ktorý dokáže napodobňovať svoje okolie často práve tým, že „zrkadlí“ osobu, ku ktorej má náklonnosť, dáva najavo ako ju má rád (vo filme Charlie napodobňuje mamu, ktorá je tehotná, sám si vypchal brucho ...),

s uvedomovaním sociálnych súvislostí, ako aj s neschopnosťou odlíšiť podstatné od nepodstatného (resp. vlastné pohnútky mať chuť niečo urobiť a súčasne zvážiť, či to neprinesie ohrozenie samého seba) súvisí aj neuvedomovanie reálneho nebezpečenstva. Charlie uteká v slipoch po ceste – lebo sa prvorádovo raduje z voľného behu, nemá cieľ, len bežať. Je to hra, o to zaujímavejšia, o čo zrejmejšie je, že ho niekto naháňa. Aj následne je jeho správanie ovplyvnené jedine osobnými potrebami – potrebou ísť na WC - uvedomuje si len túto potrebu, nevníma súkromie niekoho iného..,
regulovať správanie autistov je ťažké, používa sa jeho pvlyvňovanie vobnkajšou odmenou (hviezdičky a vzdialená väčšia, ale hmatateľná odmena za väčší počet hviezdičiek),

hovno na koberci a hra s ním – spočiatku býva len „bežná“ hra – zoznamovanie sa s materiálom a zaobchádzanie s ním, ako s každou inou hmotou. Často sa môže zvrátiť v zábavu, ktorou sa dobre púta pozornosť.

v školskom autobuse dieva masturbuje, keď vidí Charlieho brata – neuvedomuje si nevhodnosť, robí to, čo cíti, že potrebuje,

často robia veci, ktoré navonok nedávajú význam a sú spoločensky nevhodné – svojsky sa „zmocnil“ ruksaku bratovho dievčaťa, kde našiel tampóny..;

záleží im na vonkajších detailoch, ktoré pre bežných ľudí sú nepodstatné – v obchode ukladá presne plechovky...,

ak v obchode je potrebné tovar vrátiť, lebo otec nemá dosť peňazí, je to nečakaná situácia, ku ktorej bežne nedochádza. Stáva sa pre Charlieho neprehľadnou, hnevá sa, zúri. Nechápe prečo sa tovar vracia späť!?,

sociálny tlak nechápe, pri stupňujúcom sa nepokoji sa môže stať, že tlak nevydrží a urobí niečo, čo mu pomôže – vyhodí niečo von okom,

v technických záležitostiach môže byť navonok až nadaný – je to len odpozorovaná schopnosť (napr. zapojenie nového Intenda),

nedokáže sa brániť, je ľahko zneužiteľný (keď vystúpil z autobusu, aby pozdravil bratovu priateľku)

Darovací systém

Autizmus vo filmoch